22. decembra, posledný deň v škole pred vianočnými sviatkami, bol pre nás výnimočný svojou atmosférou, posolstvom i vzájomnou vrúcnosťou. Bol to deň, kedy sa síce nevyučovalo, no učili sme sa najväčšiemu umeniu života - byť tu pre druhého.
🟢 Zachytiť srdce druhého a byť tu pre neho sa stalo nosnou myšlienkou vianočnej akadémie, ktorú vymysleli a predviedli nám ju naši druháci. Scénka nás voviedla do príbehu manželov, ktorí síce boli fyzicky vedľa seba, no srdcom vzdialení. Krach ich vzťahu zachránilo (ne)obyčajné stretnutie zúfalej Lucie s neznámym starým mužom. Skrze vlastný životný príbeh jej odkryl najväčšie tajomstvo Vianoc - Boha, ktorý je tu pre druhého.
🟢 To, čo naznačila scénka, mohli študenti zakúsiť na vlastnej koži skrze slávenie sv. liturgie a prijatie sviatosti zmierenia. "Boh na Vianoce neprekonáva vzdialenosť medzi nebom a zemou, ale buduje blízkosť srdca človeka a Boha". Týmito slovami sa obrátil o. Milan na študentov a všetkých nás pozval budovať cez (ne)obyčajný záujem vzájomnú blízkosť v našich rodinách, v triedach, v spoločnosti.
🟢 Po sv. liturgii sa študenti stretli vo svojich triedach. Spoločné debaty, vzájomné obdarovanie sa a smiech dodali triednickej hodine ten prevý predvianočný šmrnc.
🟢 Vyvrcholením dňa bolo spoločné stretnutie sa v školskej jedálni pri vianočnej kapustnici. Čaro vianočného posedenia dotvorilo Betlehemské svetlo, ktorá na úvod spoločného stolovania medzi nás priniesli skauti FSE.
🟢 O čom teda bol posledný deň v škole v tomto kalendárnom roku? o (ne)obyčajných ľuďoch a (ne)obyčajných príležitostiach zachytiť srdce druhého...